O uverejnenie názoru ma požiadal Mgr. Rudolf Pado.
Tu je v plnom znení.
Nie som registrovaný na internetovej stránke bezkar.sk, ale niečo vyše roka sledujem príspevky a články zverejňované na tomto fóre. Ako človek, ktorý venuje množstvo času rôznym dobrovoľníckym aktivitám a pozná „cenu“ práce zadarmo, si veľmi vážim, že existujú ľudia, ktorí sa rozhodli takýto portál spravovať a napĺňať informáciami. O to viac ma mrzí búrlivá diskusia pod článkom o úprave tratí na Skalke, ktorá ma podnietila napísať tento rozsiahly príspevok z pohľadu amatéra, ktorý nebol nikdy členom žiadneho športového klubu (ak nerátam turistický oddiel), nikdy nemal trénera, konzultanta ... a viac-menej športoval intuitívne.
Intuitívne som v 17-rokoch prešiel s kamarátom „Cestu hrdinov SNP“ z Devína na Duklu (769 km/23 dní), na tri rozdelené „treky“ medzinárodnú horskú cestu Eisenach – Budapešť (2 695 km), prešiel vyše 40 000 km na diaľkových pochodoch, behal maratóny a ultramaratóny ... Mám rád šport a cesta je pre mňa dôležitejšia než cieľ. Zároveň by som nechcel nikdy športovať ako profesionál alebo poloprofesionál, lebo šport, podľa môjho názoru, ma byť súčasťou života a nie jeho hlavným zmyslom. Presne cez túto prizmu sa následne pozerám na dianie v slovenskom športe, na podporu rekreačného a masového športu.
• Skalka
Nemienim kritizovať a prikláňať sa na akúkoľvek stranu predmetného sporu – moje informácie pre takéto hodnotenie nie sú dostatočné. Dotknem sa Skalky z pohľadu jej občasného návštevníka.
Na prelome rokov 2011/2012 sme s rodinou strávili 9 dní v Kremnici – s cieľom behať na bežkách a spoznávať okolitý kraj. Niekoľko postrehov:
1) Doprava
Je mi ľúto, že akákoľvek koncepcia cestovného ruchu počíta automatický s tým, že rodina vlastní motorové vozidlo. Paradoxne, mnohé rodiny, ktorých členovia trávia voľný čas aktívne (a nie v mestských aglomeráciách na nikdy nekončiacich nákupoch), patria medzi rodiny s priemernými či dokonca nižšími príjmami a auto nevlastnia. Aj my sme prišli do Kremnice verejnou dopravou.
Mesto Kremnica síce zabezpečuje dopravu na Skalku „žltým autobusom“, ale táto možnosť je spojená s každodennými obavami, či sa do kapacity daného spoja vojdete alebo budete čakať ďalšiu hodinu. Počas nášho pobytu bol „žltý bus“ každý deň plný a len ochota šoféra prekročiť kapacitu vozidla umožnila cestujúcim naskladať sa ako sardinky do jeho priestoru.
Okrem toho, ak sú moje informácie správne, mimo obdobia žiackych prázdnin „žltý bus“ v týždni nepremáva. Neexistencia pravidelnej linky Kremnica – Skalka je pre mňa osobne rovnako paradoxná, ako by bola neexistencia linky Poprad – Starý Smokovec.
2) Trate a servis
Náš pobyt bol žiaľ spojený s „divným“ počasím – praktický celý pobyt bola nízka oblačnosť, veľmi časté a husté hmly s extrémne zlou viditeľnosťou. Trate boli taktiež veľmi tvrdé.
Na tratiach nám chýbali smerovníky na rázcestiach (stalo sa nám, že v totálnej hmle nás až náhodní bežkári upozornili, že sme zlé odbočili a namiesto ku Skalke sme sa práve vybrali, proti blížiacej sa noci, okolo Vlčieho vrchu). To už sme mali v nohách vyše 25 km, čo je pre 11-ročné dieťa tak akurát.
V žiadnom informačnom stredisku nedostanete aspoň mapku tratí v mierke, ktorá by umožnila identifikovať rôzne odbočky v teréne.
Na Skalke a v celých Kremnických vrchoch taktiež jednoznačne cítim dôraz na úpravu tratí pre FT a veľké podceňovanie potenciálu CT pre rozvoj lyžiarskej turistiky či rekreačného behania touto technikou. Dnes sa CT, mám ten pocit, berie ako nutné zlo, už dávno prekonaný spôsob pohybu na bežkách. Škoda.
Nie som fyzioterapeut a preto sa nebudem vyjadrovať k porovnaniu záťaže na organizmus pri CT a FT, možností zranení ... V každom prípade je pre väčšinu „nesúťaživých“ ľudí oveľa prirodzenejší pohyb CT, sú tu iné nároky na zvládnutie techniky bežkovania, materiálno – technické vybavenie ... Tejto témy sa ešte dotknem v časti „Biela stopa SNP“.
Na Skalke mi taktiež chýba bežný servis pre bežkárov, ktorí nie sú experti na voskovanie lyží, drobné opravy ...
• Biela stopa SNP - nominačné preteky či kalokagatia?
Tohto podujatia som sa zúčastnil v rokoch 1994 a 1995 a predtým ešte ako účastník mládežníckych kategórií (na čisto drevených bežkách).
Okrem rôznych objektívnych dôvodov – iné životné priority, práca ... , zhrniem dôvody prečo, opäť podľa môjho názoru, nedokáže prekročiť počet účastníkov podujatia aspoň číslo 2 000.
1) Nominačné preteky či kalokagatia?
Čo je hlavným cieľom organizovania Bielej stopy SNP mi nie je do dnešných dní jasné? Komu je podujatie určené resp. prečo by podujatie mali navštíviť rodiny s deťmi, rodiny, kde žiadny z jej členov nikdy nebol registrovaný v športovom klube?
Medzinárodný maratón mieru, Rajecký maratón ... odpoveď na túto otázku našli. Výsledkom je podujatie, kde sa nikto z účastníkov necíti ako „plebs“, kde si každý člen z rodiny môže bezpečne a v kľude zabehať na vhodnej trati, kde si ľudia plnia celoročné sny, kamaráti sa hecujú ... , a to počas jediného dňa. V rámci predlženého víkendu ostáva ešte čas pozrieť si pamiatky, ZOO ... a naplnený radosťou a pohodou sa vrátiť domov. Tu je vidieť nefalšovanú radosť detí, ktoré pri prebehnutí cieľom 4,2 km trate dostanú svoju prvú medailu a tu vznikajú rozhodnutia, ktorých váha je neporovnateľne väčšia než 3 hodiny telesnej týždenne. Mojej dcére sa ústa po prvom MMM zastavili až niekde za Spišskou Novou Vsou ... , s takou radosťou a nadšením opisovala svojich 4,2 km.
Organizačný tím Bratislavského maratónu tento prístup, za krátky čas, posunul ešte o level vyššie – spoločné tréningy (vypredané za pár dní) , metodická pomoc, prípravné „desiatky“ na ktoré príde 400 – 500 bežcov!!!, špecializovaná predajňa bežeckých potrieb, vytvorenie bežeckého klubu ... Bratislava sa v priebehu pár rokov zamilovala do behania.
Každé podujatie, ktoré vyjadrí akémukoľvek účastníkovi rešpekt v podobe akceptovania faktu, že športové výsledky každého z nás sú dané nielen fyziologickými predpokladmi a aktuálnou kondíciou, ale aj časovými a finančnými možnosťami (a z toho vyplývajúcim materiálno – technickým vybavením), životnými cieľmi a etapami (môj veľmi starý osobák v klasickom maratóne je 2:42:34 hod., dnes je to vzdialená minulosť), dostane tento rešpekt naspäť.
Ak chce Biela stopa SNP pritiahnuť skutočných amatérov (ja za takých nepokladám behajúcich 200 – 300 km týždenne), musí sa rozhodnúť, či chce podporovať kalokagatiu alebo byť „nominačnými pretekmi“ pre pár vyvolených, ktorí si tu idú niečo dokázať (škoda len, že na medzinárodnej úrovni, medzi rovnocennými, končia kdesi na chvoste štartového poľa). Svet sa uberá úplne iným smerom – maratóny s 8-hodinovými limitmi pre dobeh, ponuka pre celú rodinu, pobytové balíčky, vynikajúci servis.
K podpore kalokagatie je potrebné zahustiť program preteku (štart klasiky v nedeľu o 10.30 hod., ach jaj, existujú predsa čipy, farebne čísla ... ), zjednodušiť trate a vynechať nebezpečné pasáže, ponúknuť CT trate pre viac výkonnostných a vekových kategórií, ponúknuť balíčky služieb, „poblázniť“ pre bežecké lyžovanie bežné deti (nie len členov rôznych mládežníckych lyžiarskych klubov) ...
Najväčšiu skupinu športujúcich ľudí tvoria ľudia, ktorí tak trochu behajú na bežkách, trochu bicyklujú, trochu chodia po horách ... a šport robia pre číru radosť, dobrý pocit, zdravie, stretnutia s priateľmi ...
2) Obchvat zjazdovky
Veľký problém!!!
Ak sa ľudia budú chcieť dať na zjazdové lyžovanie, tak pôjdu do Jasnej a nie na Skalku.
Keď som po dlhých rokoch mojej neprítomnosti na Skalke zistil, odkiaľ a kam sa mám dostať z Vyhliadky nadol, tak mi prestalo byť všetko jedno – ľad, bežky nemajú hrany, nie som skialpinista ... a to mám za sebou prechody Veľkej Fatry, s pluhovaním dostatočne širokej Ploskej v jarnom firne.
Mimo pretekov si túto habaďúru pokojne „vychutnám“, neviem si však predstaviť, že sa okolo Vás rútia na výsledky nadržaní bežci a vykrikujú „zľava, zprava, stopa ...“ a Vy sa máte bezpečne dostať dole. Mám dať bežky dole a trať odšľapať?
Na margo profesionálov, ktorí na tomto portály ironický hodnotia rekreačných bežcov - „padali ako hrušky“ - len toľko, dúfam, že pozerajú tohtoročné preteky svetového pohára v biatlone ako padajú skúsení a vyjazdení profesionáli na oveľa menej náročných trasách. Títo ľudia pritom nerobia nič iné len športujú, my ostatní chodíme do práce, riešime bežné rodinné problémy ... a šport nie je pre nás najdôležitejšia vec na svete.
Výsledok je ten, že absolútna väčšina rekreačných bežcov, počas nášho pobytu, kráčala nadol s bežkami v rukách resp. traverzovala zjazdovku po starej ceste pred z hmly sa zjavujúcimi zjazdármi (opäť veľmi bezpečné).
Poznám množstvo ľudí, ktorí práve z dôvodu existencie tohto nebezpečného zjazdu, na Bielu stopu SNP nikdy nepôjdu.
3) Veľmi dynamické zvyšovanie štartovného
Štartovné v priebehu pár mesiacov dosiahne skoro dvojnásobnú hodnotu. Najmä rodiny sa vždy rozhodujú podľa „situácie v rodine“, snehových podmienok ...
• Sieťovanie, podpora a solidarita
Svet sa spája, sieťuje, ľudia si vzájomne pomáhajú, podporujú sa ... Je tomu tak na Slovensku.
1) Kalendár podujatí
Kto z návštevníkov portálu bezkar.sk, má prehľad o bežkárskych podujatiach v sezóne, ktoré sa konajú v SR? Ktorí z nich sú prístupné pre bežnú verejnosť a ktoré len pre registrovaných členov SLZ. Ktoré majú turistický charakter a ktoré sú lyžiarskymi behmi – pretekmi.
Takýto prehľad, včasne zverejňovaný, tu zúfalo chýba.
Príkladom môže byť napr.
http://beh.zoznam.sk/ pre beh.
2) Trate
Aj keď server bezkar.sk prináša pomerne rozsiahle informácie o stave tratí, ich systém budovania v rámci SR pokladám za náhodný a nehodný prírodných podmienok tejto krajiny. Mnohé príspevky skôr avizujú „momentálny stav“ trate, než systém pravidelnej údržby a rozvoja.
Napr. v podhorí Vysokých a Západných Tatier sú roztrúsené dielčie, zväčša okruhové trate, pričom by tu prirodzene mala existovať „tatranská podhorská magistrála“ od ústia Žiarskej doliny až nikde po Poprad (pred cca 15 rokmi sa na trase Štrbské Pleso – ústie Žiarskej doliny organizoval pravidelný turistický pochod po fantastických tratiach pre CT).
3) Motivácia
Aké motivačné (a čiastočne podporné) programy, okrem finančne náročného Eurolopetu, tu existujú pre rekreačných bežcov?
Opäť existuje množstvo príkladov z iných športov (nevytvorili ich zväzy, nevznikli niekde hore, založilo ich pár nadšencov) :
- Česko – Slovenská tisícovka pre diaľkové pochody na 100 km:
http://cs-1000.webnode.sk/kalendar-akcii/
- Superdiaľkoplaz Malých Karpát:
http://aladin.elf.stuba.sk/~soula/Superdial/Superdial1_5.htm
- Rôzne regionálne bežecké ligy:
http://beh.zoznam.sk/
- Cesta hrdinov SNP:
http://cestasnp.sk/
Motiváciou je fakt, že každý kto splní isté podmienky „je víťazom“. Niekto musí byť prvý a niekto 156 ... , ale bol tam, zdolal nástrahy trate, posunul sám seba niekde inde ...
4) Vzájomná podpora
Kde a ako sa včas dozviem, že niekto má voľné miesto v aute na beh „XY“, niekto ponúka ubytovanie pre bežcov v rodinnom penzióne za zaujímavú cenu, niekto pred štartom navoskuje bežky ...?
Nakoľko sme súperi a nakoľko ľudia, spoluobčania ... ?
Kde je sieť, mailing (systém, kde sa informácia napísaná do systému dostane okamžite na všetky adresy registrovaných účastníkov ...)?
5) Logistika vyššej úrovne
Nejde na niektoré podujatie toľko áut, že už by to zaplnilo mikrobus či autobus? Nedostane väčšia skupina množstevnú zľavu na ubytovanie? Neponúkneme miesto v autobuse aj turistom? Kde je v SR cestovná kancelária organizujúca zájazdy na zaujímavé podujatia?
To všetko sú otázky, ktoré v mojom vnímaní sveta, predstavujú logistiku vyššej úrovne. V mnohých prípadoch ide o win-win systémy, kde sa šetria finančné náklady jednotlivých účastníkov, zjednodušuje sa ich účasť na podujatiach a tým sa zvyšuje aj ich ochota na podujatia chodiť, vznikajú partie, kamarátstva ... ľudia zisatia, že bývajú od seba „12 km“ ...
Čo napísať na záver? Ak ste došli až na koniec článku, zrejme ste, okrem vytrvalého bežca, aj vytrvalý čitateľ. Tento príspevok si nenárokuje na žiadnu univerzálnu pravdu, je len vyjadrením mojich osobných názorov a preto môže vyvolať aj zásadný nesúhlas.
Rudolf Pado
Poznámka admina:
Naozaj rozsiahli článok a budem rád keď sa zapojíte do diskusie a vyjadrite svoj názor na niektoré nastolené témy.<br><br>